Baníctvo na ortuť.
Za najstaršie archiválne doložené náleziská rumelky a výrobne ortuti na Slovensku treba považovať bane a huty v Slanských horách na Dubníku v katastri obce Zlatá Baňa a Červenica. Podľa priamych a nepriamych dôkazov možno rumelku považovať za nerast, ktorý bol predmetom dobývania a následného zužitkovania (výroba ortuti) už v 15. a 16. storočí.
Prvý konkrétny údaj - zmienka o spoločnom dobývaní rumelky a opálu je od Fichtela, J.E. z roku 1791 a to na základe starého dokumentu z roku 1400, ktorý sa nachádzal svojho času v košickom komornom archíve. Ďalší prameň máme od neznámeho autora z r. 1568, doslovne publikovaný Szamotom /1894/. Dokument z r. 1568 spomína veľkú horu, na úbočí ktorej sú štyri miesta so stopami po dobývaní ortuti a "skalice". Tieto bane boli v dobe vzniku listiny zavalené a nikto sa v tom čase baníctvom nezaoberal. Ako dôvod naznačuje listina, že zemepáni nepriali baníckemu podnikaniu preto, lebo poddaní, ktorých bolo v obci až tristo (?!), dávali prednosť ťažbe ortuti pred svojimi poddanskými povinnosťami. Z veľkého množstva vyťaženej ortuti dávali zemepánovi iba desiatok. Ortuti sa niekedy vyťažilo až 10 funtov (asi 5,6 kg) bol o ňu veľký záujem a dala sa dobre speňažiť (za 4 funty sa platil 1 forint, no v dobe vzniku listiny stál jeden funt zlatku). Ortuťová (treba rozumieť rumelková) žila sa podobala striebornej, lenže bola červená. Podľa slov dokumentu bol podobný aj postup jej odlučovania od "kameňa". Najprv sa ručne oddelila jalovina od rudy. Ruda sa potom drvila na také drobné kúsky, aby ju mohli vložiť do hlinených nádob a v nich pražiť. Jedna zo spomenutých štyroch baní bola zavalená a zatopená. Aj druhá, stredná, bola zatopená a zo štôlne vytekala voda. Autori dokumentu sa domnievali, že keby baňu vyčistili, mohlo by sa v nej ťažiť ďalej. Tretia, tiež zavalená, sa volala Ó bánya (Stará Baňa), štvrtá mala meno Mozberk a podľa listiny mala byť veľmi "užitočná". Bane boli v blízkosti potoka a neboli na vrcholci hory, ale na jej úbočí. Ak by sa mali otvoriť nové bane na ortuť, autori dokumentu ich odporúčajú otvárať na svahu Libanky, ktorá leží západne od skúmaných miest. Podľa zachovanej povesti, je v hore také veľké nálezisko tejto drahej rudy ako "veľká maštaľ". Neskoršie sa o ťažbe cinabaritu (a mercuria) na týchto miestach dozvedáme z dvoch závažných dokumentov. Je to mapa z r. 1745 a správa Antona Ruprechta z r. 1789. Spomenutá mapa ja zvlášť významná, lebo hovorí viac ako iné dokumenty. Je to "pôdorys a profil baní na cinabarit a ortuť". Pretože mapa nemá východiskový oporný bod, identifikovanie zmapovaného terénu pôsobilo určité ťažkosti. I mapa však hovorí o zaniknutých baniach a zachytáva početné roztrúsené pingy, šachty a štôlne. Medzi najvýznamnejšie patrí šachta Peter-Pavol. Nádoby, ktoré sa našli neporušené nachádzajúce sa v MSRR v Prešove ako aj v Technickom múzeu v Košiciach (obr. 1), majú podobný tvar, aký vyobrazil Georgius A g r i c o l a v knihe DE RE METALLICA v prvom latinskom vydaní z r.1556 a v anglickom preklade od bývalého prezidenta Spojených štátov amerických H.C. Hoovera a jeho manželky L.H. Hooverovej v statiach o výrobe ortuti v retortách.
Otázke ťažby ortuti v oblasti Dubníka venuje potom pozornosť Anton Ruprecht. Bohaté náleziská ortuti na Dubníku spomína neskoršie aj Richthofen. Ruprecht usudzoval, že starí baníci nešli príliš hlboko do úbočia a banské diela, ktoré Ruprecht popisuje, nerobili na úrovni súdobej banskej techniky. O banícke šťastie sa tu pokúšal aj Jozef Gemerka, banský majster zo Soľnej Bane, s ktorým sa stretávame pri všetkých banských podujatiach v Slanských horách. Okrem neho sa o ťažbu rumelky pokúšalo mnoho iných. Ako sa dalo usudzovať zo sporadických vzoriek, ktoré poznal aj Ruprecht, mocnosť zrudnenia však nebola z ekonomického hľadiska prijateľná. Najúspešnejší pokus urobil údajne istý mlynársky majster z Červenice. Vodu z jedného miesta odvádzal žľabmi, v ktorých sa mala rumelka zachytávať na hrubom plátne. Ale aj Ruprecht zapochyboval, či tu nešlo o “železný oker”, ktorý považovali za rumelku. Ruprecht okrem toho našiel v jednej zavalenej štôlni mažiar, ktorého spodná časť sa nezvykle zužovala do štvoruholníkového tvaru. Podľa jeho predpokladu v ňom starci drevenými tĺkmi drvili pred pražením rumelku.
V čase, keď Ruprecht uskutočňoval svoje výskumy, mal o hospodárske zužitkovanie rumelky z tohto okolia záujem zamutovský majiteľ niekdajších železiarní Fiedler von Trummer, ktorý tieto kutiská vyhľadával bez toho, aby bol zmáhal bane. Bránilo mu v tom vraj jedine to, že nedostal sľúbenú podporu od štátu vo výške 1000 zlatých ani sľúbené pozemky. Ruprechtove informácie o ortuťovom podnikaní Fiedlera von Trummera zo Zamutova treba doplniť o poukázanie na rozhodnutie Dvornej komory pre veci banské a mincovníctvo vo Viedni, ktorá súhlasila s výkupom jeho ortuti a nariadila zámenu v pomere 100 zlatých za jeden cent proti hotovému plateniu. V tejto úprave sa zároveň pripomína dávnejšie nariadenie, v ktorom sa zase zdôrazňovalo výhradné právo eráru na ortuť, ako aj tresty, stanovené za voľný predaj ortuti, či v malom, či vo veľkom. Je pozoruhodné, že urbura sa vo výnose nespomína a úprava bola adresovaná Hlavnému inšpektorátu pre veci banské v Smolníku ako aj Dištriktuálnemu banskému súdu v Solivare.
Náväzne na Ruprechtovu správu i na Fiedlerove záujmy žiadal Smolnícky banský inšpektorát pokračovať vo vyhľadávacích prácach v okolí Zamutova v Zemplínskej župe a zisťovať nielen ortuť, ale prípadne aj iné nerasty.
Na výzvu Smolníckeho inšpektorátu sa v r. 1809 vykonala prehliadka terénu v oblasti Zamutova i na území Zlatej Bane v oblasti Dubníka, pri ktorej sa zistilo, že na tomto priestore sa ťažila rumelka. Zistená štôlňa bola až 500 siah dlhá. Práce sa však museli zastaviť, pretože zemepán nedal pre kutacie práce súhlas. Podľa správy bolo v tomto teritóriu dané kutacie povolenie na olovo a v rámci týchto prác mohli kutať i rumelku.
O úzkostlivej starostlivosti Ministerstva poľnohospodárstva a baní vo Viedni venovanej dodržiavaniu pôvodného dekrétu o výkupe ortuti štátom, hovorí konkrétny prípad. Fridrich Fried z Košíc, majiteľ bane Albert v Solivarskom pohorí, požiadal o zámenu ortuti vyrobenej z rúd svojej bane a pripomenul, že vývoz do Viedne je zastavený. Smolnícky banský inšpektorát rohodol, že kvalita ortuti, ktorú vyrábajú súkromníci z vlastnej rudy, musí byť preskúmaná. Za preskúmanie musí výrobca zaplatiť, ortuť odoslať do Budapešti a zaplatiť urburu.
Ak by sme dali plnú pravdu uvedenému dokumentu z r. 1568, potom výroba ortuti na Dubníku bola staršia ako Agricolova publikácia. Dokument hovorí o starom spôsobe výroby len trinásť rokov po zverejnení Agricolových poznatkov. Vzhľadom na vtedajšie komunikačné možnosti je to príliš krátka doba na to, aby sa Agricolove poznatky zovšeobecnili, alebo aspoň poznali na Dubníku. Skôr je možné, že by Agricola svoje informácie získal aj z Dubníka, podobne ako ich získaval z iných lokalít. Postup sa v hrubých rysoch zhoduje s popismi Agricolovými. Z piatich možných spôsobov aj Agricola odporúča ten, ktorého stopy sa našli na Dubníku.
Ten spočíval v podstate v tom, že džbánovitá hlinená nádoba so zúženým hrdlom sa naplnila rumelkou. Túto nádobu potom upchali machom pomiešaným s hlinou a obrátili zapchatým otvorom nadol tak, aby otvor zapadol do spodnej nádoby. Spodná nádoba mala formu malej nádoby na výrobu syra. Škáry sa utesnili, aby sa pri kondenzácii zužitkovali všetky ortuťové pary. Hoci dokument predpokladá veko, nepopisuje ho. Zdá sa však, že forma veka sa trochu líšila od Agricolu. Iná odchýlka, viacmenej nepodstatná je, že Agricola odporúča vytvárať batérie so šesťsto až osemsto retortami. Skúmaný dokument predvída najviac dvesto až tristo kusové batérie. Rozsah nájdených ohníšť ani iné nepripúšťa. Náväzne na Ruprechtovu informáciu sa nám natíska ešte ďalšie zrovnanie. Ide o spôsob úpravy rumelky pred pražením. Dokument má presnejší popis postupu ako ho uvádza vo svojej stručnosti Ruprecht. Okrem toho má mnoho spoločného s popisom Bruckmannovým. Ide o zušľachťovanie (úpravu) rumelky po jej rozdrvení. Ináč je pravdepodobné, že Ruprechtom spomínaní starci sú totožní s tými, ktorí sa uvádzajú v dokumente. Prínos Ruprechtovej informácie vidíme hladne v informácii o tom, že v jeho dobe, teda niekedy medzi rokmi 1785-1787, sa pokúšal o šťastie aspoň jeden človek – neznámy mlynársky majster z Červenice. Cenná je i Ruprechtova zmienka o Gemerkových pokusoch, ktoré mohol robiť v polovici 18. storočia. A napokon Ruprecht spomína aj mažiar na drvenie rudy, aký sa nám nikde inde nepodarilo nájsť. Uvedené informácie dávajú kontinuitu záujmu o ortuť na týchto miestach.
V zásade možno konštatovať, že baníctvo na ortuť na území Zlatej Bane a jej okolia bolo uskutočňované najintenzívnejšie v 15. a 16. storočí, potom náhle upadlo a viac sa neobnovilo. Snahy toto oživiť (jednotlivci, ťažiarstva) v neskoršom období neviedlo k úspechu. Vyhľadávací prieskum v 20. storočí (vrtný, banský) síce prítomosť rumelky potvrdil, avšak predmetné ložiská nemožno považovať perspektívne za ekonomicky využiteľné.
Baníctvo na zlato a striebro. Starozlatobanské ložisko.
Začiatky baníctva v Zlatej Bani nie sú z dostupných prameňov zatiaľ bližšie známe a meritórne popísané. Okolo r. 1550 prináležala polovica delnianskych baní zemanom zo Žehne, z čoho vyplýva, že tu banícka činnosť existovala v prvej polovici 16. storočia, kedy vznikla aj banícka osada Zlatá Baňa v hornej časti Delne a že prví osadníci – baníci boli zameraní na ťažbu zlata a striebra. Išlo teda o starozlatobanské ložisko na drahokovné rudy s výskytom ďalších neželezných kovov. O starom baníctve nachádzame zmienku aj u novších autorov, ktorí ho bližšie nešpecifikujú, z čoho vyplýva, že v baniach sa systematicky nepracovalo a tieto ostávali skôr už trvale opustené.
O určitej baníckej činnosti sa dozvedáme neskôr od Jordana S., ktorá sa tu uskutočňovala v rokoch 1749-1788 za kniežaťa Szanguszkého. V uvedených rokoch v spojitosti so Szanguszkým, keď hlavný banský majster Gemerka solivarského baníctva zastavené baníctvo na zlato v zlatobanskom údolí obnovil, toto po jeho úmrtí úplne zaniklo a usídlení baníci ostali bez zárobku. Tí potom prešli pracovať ako drevorubači do erárnych lesov a stali sa konvencionálnymi pracovníkmi soľnej komory v Solivare. Bývalí baníci sa neskôr podieľali na výstavbe novej kamennej hrádze (tzv. Stav) na bystrine Veľká Delňa v rokoch 1802-1807 a plavebného kanála pre splavovanie dreva pre potreby Solivaru.
Aj v neskorších rokoch v 19. storočí starozlatobanské ložisko podnietilo jednotlivcov, ťažiarov v danej lokalite kutať, resp. znovuotvárať už opustené diela na zlato a striebro. Tieto práce podstatnejšie výsledky však nezaznamenali a pozitívne výsledky preto nepriniesli. Baníctvo na danej lokalite na zlato a striebro prešlo teda do histórie.
Baníctvo na antimón.
Prvé konkrétne historické údaje o baníctve na antimón sú doložené okolo roku 1800. Bredecký, S. sa v roku 1803 zmieňuje tu už ako o dávno zastavenom baníctve na antimón. Údelné záznamy, ktoré sú k dispozícii, pochádzajú až zo začiatku 19. storočia. V roku 1821 tu boli udelené banské oprávnenia na zužitkovanie prastarých trosiek s obsahom Sb, Ag, Au. V roku 1822 tu udelili banské oprávnenia na východy antimónových žíl. Z toho vyplýva, že antimónové žily boli predmetom exploatovania už v 17. storočí. Bane na antimonit začiatkom druhej polovice 19. storočia na žile Jozef, Gašpar, Gabriel patrili ťažiarstvu, ktoré zaniklo okolo roku 1861. V čase návštevy baní Maderspachom L. v r. 1875 bola prístupná iba štôlňa Jozef, kde prebiehali prieskumné práce.
V 80. rokoch 19. storočia tu opäť podnikali so striedavým úspechom súkromní ťažiari Englender, Immerwahr. Baníctvo sa však nerozvinulo a bane naďalej ostali opustené.
Zhutňovanie
V starších časoch samotné zhutňovanie antimónovej rudy sa robilo v areáli jeho výskytu. Pre tento účel slúžili na povrchu upravené a vhodné miesta. Zhutňovanie antimonitovej rudy bolo možné robiť v dôsledku nižšej taviteľnosti antimónu. V podstate sa jednalo o tzv. vyciedzanie, ktoré sa uskutočňovalo v kameninových nádobách – retortách. Išlo o nádoby vyhotovené na hrnčiarskom kruhu z kvalitnej hliny a vypálené. Na zhutňovanie – vyciedzanie sa používal vyberaný kvalitný kusový antimonit, spravidla veľkosti orecha. Čím zrnitosť rudy bola menšia, tým väčšie boli straty kovu do trosky. Prachvý a drobný podiel rudy sa pri vyciedzaní spiekal a znemožňoval vykvapkávaniu “crudumu”, teda Sb-kov ostával v troske. Do kameninovej nádoby (tégla) s perforovanými otvormi na dne (dierkami) sa vložilo okolo 4 kg rudy. Počet otvorov na dne bol 3 až 5, o priemere 10mm. Naplnená nádoba sa postavila (osadila) na druhú nádobu, prázdnu, ktorá bola osadená v zemi – hornine. Na vrchnú nádobu s rudou sa mohla osadiť ešte ďalšia nádoba (tégel), pravda, bez dna a tiež naplnená rudou. Nádoba s rudou mala výšku cca 25-30 cm, priemer okolo 12 cm. Naplnené nádoby s rudou, vrátane spodnej prázdnej sa poukládali vedľa seba, v počte niekoľko 100 ks. Takýmto spôsobom vytvárali celé batérie, podobné ako pri výrobe ortuti. Vrchné nádoby sa napokon obložili drevom. Tyčovým, štiepaným, spravidla tvrdým, ojedinele drevným uhlím. Proces vyciedzania sa započal zapálením dreva zo všetkých strán. Celý proces vyciedzania trval zhruba dve hodiny. Už pri červenom plameni začal vykvapkávať crudum (okolo 70% Sb) z vrchnej nádoby do spodnej cez otvory. Z rudy pri vyciedzaní do crudumu prechádzali aj sulfidy.
Crudum po rozbití a vybraní zo spodného hrnca predstavoval obchodný tovar, od ktorého sa vyžadovala pekná stebelnatosť, čo sa dosahovalo jeho pomalým chladnutím. Preto nádoby po skončení procesu vyciedzania ponechávali ešte na mieste chladnúť 10-12 hodín, čo záviselo od ročného obdobia.
Čím bola kusová ruda kvalitnejšia, tým bol váhový výnos kovu z rudy vyšší. V troske po vyciedzaní zostávalo značné množstvo Sb – 8 a viac percent, ďalej niečo Ag a Au. Preto trosky po vyciedzaní boli vyhľadávané a stávali sa zdrojom ľahkého zisku. Banské úrady, ktoré sa v obvode pôsobnosti nachádzali, tieto chránili povrchovými mierami.
Vyciedzanie antimónu v kameninových nádobách sa robilo ešte začiatkom 19. storočia na všetkých známych ložiskách na území Slovenska pri otvorenom ohni. Zaužívaná technológia mala svojho času veľkú výhodu, nakoľko sa mohla vykonávať priamo pri bani, robili ju samotní baníci s využitím dreva z miestnych zdrojov. Vyrobený kov už nebolo problémom preniesť k miestnym cestám, komunikáciám povozom.